obrazok
obr obr obr obr

Luciin príbeh

Do našej on-line porane sa pred časom ozvala mladá žena, ktorá uvítala, že sme pre deti a mládež vytvorili túto formu poradenstva a pomoci a uviedla, že sama mala so šikanovaním dlhodobú skúsenosť. Poprosili sme ju, aby svoj príbeh opísala a tak vám ho dnes, samozrejme s jej súhlasom prinášame. Ďakujeme Lucia!

Dobrý deň,
sľubila som Vám opísať môj príbeh a konečne som si našla čas, takže môžem začať.

Vždy som bola tiché dieťa, ktoré muselo dávať pozor na mladšiu sestru. Rovesníci si na to zvykli, veď v malej dedine bolo bežné všade chodiť s mladším súrodencom.

Problémy nastali až v piatom ročníku, keď som musela do školy dochádzať do susednej dediny. Paradoxom je, že práve dievča, s ktorým som tom čase sedela v lavici, mi začalo meniť život na peklo. Najprv proti mne poštvala dievčatá, neskôr aj chlapcov. Dodnes neviem, prečo sa to všetko začalo, ale myslím si, že to bolo kvôli mojím veľmi dobrým výsledkom v škole. V tomto období som veľmi výrazne schudla, aj keď nikdy som nebola bacuľaté dieťa. Podváhu mám do dnešného dňa a hoci som prešla všetkými možnými vyšetreniami, žiadnu príčinu podváhy lekári nezistili.

Pred rokmi som nevedela, čo sa vlastne robí a doma som nič nepovedala. Vulgárne nadávky, ktoré človek bežne počuje asi len z krčmy, sa stali bežnou súčasťou môjho života. Okrem toho boli úplne bežné posmešky z toho ako chodím, sedím, jem desiatu, prípadne aj z oblečenia.

Istý čas sa moji bývalí spolužiaci veľmi dobre bavili tým, keď ma pichali špendlíkom do chrbta, alebo rúk. Postupne som si začala myslieť, že to všetko je moja vina a zaslúžim si to. Najhoršia na tom je skutočnosť, že učitelia o tom vedeli. Žiadny však výraznejšie nezakročil, maximálne sa zmohli na vetu: "Ale dievčatá, ako sa to správate." Rodičia sa o tom dozvedeli až necelý mesiac pred ukončením deviateho ročníka, aj to len náhodou. Moje trápenie pokračovalo aj po ukončení základnej školy, keď som stretla moje bývale spolužiačky na ulici, spustili hlasný smiech a ukazovali si na mňa prstom. Na strednú školu som prišla zakríknutá, neverila som nikomu a ničomu.

Radšej som sa komunikácií s novými spolužiami vyhýbala, strašne som sa bála, že sa to začne znovu. Postupne sa to však zlepšilo a našla som si konečne kamarátov. No celé roky mám problém nadviazať s niekým bližší vzťah. Tento rok končím vysokú školu a doposiaľ som nemala žiadny vážnejší vzťah s chalanom. Dokážem nadviazať maximálne kamarátstvo.

V poslednom čase mám pocit že sa mi začína meniť povaha. Už sa nebojím nadviazať s niekým kontakt, ale určité bariéry v mojom vnútri ma zrejme budu sprevádzať ešte veľmi dlho.

Lucia

Rada psychológa:

Luciin príbeh vôbec nie je ojedinelý. Mnoho detí a mladých ľudí opisuje podobné príbehy, ktoré sa im dejú v súčasnosti. A mnohí nepíšu, nikomu o tom nehovoria, iba ticho trpia, tak ako roky Lucia. A to najväčšia chyba, ktorá nahráva agresorom. Môžu nerušene a beztrestne pokračovať.

Preto by som chcela deti a mladých ľudí, ktorí problém šikanovania prežívajú poprosiť, aby porozmýšľali, kto z dospelých, alebo kompetentných by im mohol pomôcť. Ak to nie sú rodičia, určite sa nájde pedagóg, alebo psychológ, ktorý školu navštevuje, alebo pracuje v blízkom okolí a môže im pomôcť. Kontakty nájdete v sekcii určenej deťom a mládeži.

Vytlačiť stránku | Odporúčiť známemu | Počítadlo návštev: 1153195
(c) 2007. Všetky práva vyhradené. Webdizajn : RED FLOWER s.r.o.